Novinár, politický komentátor, bývalý poradca prezidentky a autor viacerých kníh Marián Leško prichádza do Denníka N. Raz do mesiaca bude hosťom podcastu V redakcii a bude aj písať vlastné texty.
Mali ste kratšiu prestávku v žurnalistike, pretože ste pracovali dva a pol roka ako poradca prezidentky Zuzany Čaputovej. Aké je byť na druhej strane?
Nebol som celkom na druhej strane, lebo my, ktorí robíme novinárčinu podľa istého zamerania, sa snažíme uplatňovať pri písaní základné veci – nech sa všetko v republike deje podľa ústavy, podľa zákonov a vo verejnom záujme. Nech sa dodržiavajú pravidlá, elementárna slušnosť. Toto je naša strana. Tým, že som bol u pani prezidentky v kancelárii, som nenašiel inú stranu. Je to tá istá strana, ktorá má tieto hodnoty, a hodnotovo som tak bol v rovnakom prostredí. Na druhej strane som bol iba v tom zmysle, že sú aktéri politických rozhodnutí a sú hodnotitelia, komentátori. My sme tí komentátori. Táto skúsenosť bola pre mňa zaujímavá tým, že niekedy si myslíme, že verejný život je ten povestný ľadovec – jedna tretina nad vodou a dve tretiny pod vodou. Moja skúsenosť je taká, že štyri pätiny sú nad vodou a jedna pätina je pod vodou. Ak si niekto myslí, že za zatvorenými dverami prebiehajú nejaké tajuplné procesy, o ktorých nikto nič nevie a nevidí do nich, tak je na veľkom omyle. Ak som bol z niečoho prekvapený, tak z toho, že ani netušíme, koľko z toho, čo sa deje, aj vieme, len si to nechceme pripustiť. Verejný život je transparentnejší, než si myslíme. Je to ako v škole. Žiaci rozprávajú o učiteľoch, učitelia o žiakoch. Novinári o politikoch, politici o novinároch a bol som prekvapený, keď som prvýkrát musel na nejakej porade povedať, že ak sa politik sťažuje na médiá a novinárov, tak je to, akoby sa námorný kapitán sťažoval na more. Je to živel, s ktorým sa musia vyrovnať, nemôžu to brať osobne, že more je proti nim. Dnes si to všetci myslia. Ale sú na veľkom omyle.

V stredu Refresher napísal, že prezidentkin prejav k rusko-ukrajinskému konfliktu vznikol na počítači bývalého veľvyslanca pri NATO a dnes poslanca za Progresívne Slovensko Tomáša Valáška, ktorý je manželom poradkyne prezidentky Jany Kobzovej. To má byť dôkaz, že prezidentku riadi PS a nie je nadstranícka. Je to chyba, že si v paláci nedali pozor na vlastnosti dokumentu?
Moja osobná skúsenosť je, že prezidentka je veľmi náročná editorka. Za dva a pol roka som nezažil, že by dostala do ruky papier a tak, ako ho dostala, ho aj prečítala alebo podpísala. Venuje sa aj menej dôležitým prejavom, nieto ešte dôležitým. Keď dostane podklad, tak je to naozaj iba podklad, ktorý preformuluje, vyškrtá, doplní, zedituje, a keď s tým vystúpi, už je s tým stotožnená a je to jej prejav bez ohľadu na to, kto napísal podklad. Navyše ak ten prejav budeme posudzovať z obsahového hľadiska, tak vyjadruje to, aké medzinárodné zmluvy máme podpísané, dokumenty k bezpečnostnej stratégii, ktoré prijal parlament, aké je programové vyhlásenie vlády a ako robí politiku minister zahraničných vecí. Teda vyjadrila to, čo je pre túto vládnu koalíciu samozrejmé. Chybou je, keď niekto poskytne politickému oponentovi príležitosť, aby spochybňoval postoje, integritu prezidentky. To, že sa tam objavilo meno pána Valáška, nie je meritórny problém, ale je to veľmi ľahko propagandisticky zneužiteľné. Videli sme, kto všetko a ako to zneužil.

Je prezidentka nadstranícka? A čo vlastne nadstraníckosť znamená?
Nadstraníckosť je niečo, čo sme do očakávania od prezidenta vložili my ako verejnosť. Keď si pozriete ústavné usporiadanie, tak tam vôbec nie je napísané, že prezident nemôže byť členom strany alebo že nemôže byť predsedom strany. Čiže keby tu bol predseda strany prezident, nebolo by to v rozpore ani s ústavou, ani so zákonom. Samozrejme, nebolo by to dobré a je správne vyžadovať, aby bol prezident nadstranícky. Nadstraníckosť je to, že keď prezident prijíma rozhodnutia, prijíma ich vo verejnom záujme a preto, aby z toho mala verejnosť čo najväčší prospech. Straníckosť je to, čoho sme boli svedkami napríklad v roku 2012, keď parlament právoplatne zvolil nového generálneho prokurátora a vtedajšia vládna moc si neželala na tomto poste nezávislú osobnosť pána Čentéša, a tak ho prezident Gašparovič nevymenoval. Ústavný súd s odstupom času povedal, že pán Gašparovič porušil ústavné práva pána Čentéša. Bolo to rozhodnutie prezidenta v záujme jednej politickej strany a to je straníckosť. Nespomínam si, že by prezidentka za ten čas, čo som tam bol, urobila niečo také.

Prezidentkin prejav prišiel po kritike, že nie je v ukrajinsko-ruskom konflikte dostatočne razantná alebo že zbytočne k obrannej zmluve dodala interpretačnú doložku. A že aj ostatní lídri sú opatrní v komentovaní, keďže veľká časť verejnosti považuje za agresora Spojené štáty. Ktorý prístup je správny? Ten jasný, razantný, ktorý prezentuje napríklad minister Korčok, alebo skôr ten opatrný?
V múdrych knižkách som natrafil na také pohľady, že politika sa môže robiť dvoma základnými rozdielnymi spôsobmi. Prvý je spôsob podľa Carla Schmitta, ktorý bol politológom v čase nástupu Adolfa Hitlera. Hovoril, že podstatou politiky je hľadanie nepriateľa a jeho porážka. Konfrontácia je základ, o čo v politike ide. Toto je spôsob, ktorý sa čoraz častejšie presadzuje v poslednom období. Je však aj spôsob podľa Hannah Arendtovej, ktorá hovorila, že politika je zosúlaďovanie záujmov rozličných skupín. Že môže dôjsť k sporu, ale je to krajné riešenie toho, o čom sa spor vedie, a konfrontácia nie je podstatou politiky. Keď sa jej dá vyhnúť, tak to treba urobiť. Myslím si, že prezidentka je typická predstaviteľka spôsobu Hannah Arendtovej. Je prezidentkou, má obrusovať hrany, inšpirovať ľudí, aby hľadali to spoločné, čo ich spája. Túto funkciu plní dobre a je to aj v jej osobnostnom založení. No musím dodať, že tento prístup má svoje limity, a to vtedy, ak pomáha nepriamo a nezámerne druhej strane kaliť vodu. Ak jej pomáha legitimizovať jej falošné tvrdenia alebo ak sa klamstvám, bludom a scestným ideám pripisujú vlastnosti, ktoré nemajú. Bolo na zváženie, či interpretačná doložka už nie je viac ako pol cesty k druhej strane. Mne to pripadá, že to už nebolo pol cesty, ale trošku viac.
Obrannú zmluvu so Spojenými štátmi pripravoval aj Peter Pellegrini, čo sa dalo ľahko preukázať. Interpretačná doložka v situácii, keď bola zmluva úplne v poriadku, je niečo, čo si pani prezidentka mohla rozmyslieť.

Politologička Soňa Szomolányi povedala, že sme v prvom štádiu autokratizácie spoločnosti a že nás čakajú superkritické voľby, ktoré ukážu, či zostaneme demokracia alebo pôjdeme cestou Maďarska a orbánizmu. Aj vy to vidíte tak dramaticky?
Ja to vidím ešte dramatickejšie. Nesúhlasím s tým, že sme v prvej fáze autokratizácie. Autokratický režim je založený na tom, že ruší akúkoľvek nezávislosť zákonodárnej, súdnej, kontrolnej, regulačnej a represívnej moci a že všetko je podriadené jednému politickému subjektu a najčastejšie jednému predstaviteľovi tohto subjektu. Máte pocit, že je tu nábeh na to, aby niekto z jedného centra kontroloval súdnictvo, prokuratúru, ovládal parlament alebo všetky regulačné kontrolné orgány? Ja to jednoducho nevidím. Ak sa dá tejto vláde niečo vyčítať, tak to, že nekontroluje ani to, čo by kontrolovať mala, a nie to, že by si brala na seba viac, ako jej podľa ústavy patrí. Pokiaľ ide o najbližšie voľby, tak to bude vlastne zopakovanie roka 1998, čo neboli voľby o tom, aká bude vláda, ale o režime a civilizačnom ukotvení Slovenska. V roku 1998 sme boli vo výhode, že ľudia mali Mečiara po krk, dokázali sa zmobilizovať, ísť voliť a 83 percent ľudí rozhodlo, že sme sa stali členmi NATO, členmi EÚ a normálnou demokratickou spoločnosťou. Teraz je mobilizácia na druhej strane. Verejnosť je znechutená tým, čo pozoruje – pseudovýkon tejto vládnej moci. Ľudia sú rozhorčení, pobúrení, a ak sa do najbližších volieb nezmobilizujeme, tak dopadnú ešte horšie, ako dopadli v roku 2012, a to hrozí ťažkými konzekvenciami. V takej hyperkritickej situácii sme ešte neboli.
Prečo sme sa dostali do roku 1998? Veď by sme sa mali posúvať dopredu – byť modernejší, západnejší.

Vraciame sa preto, že od roku 2012 sme ako spoločnosť neboli schopní vyprodukovať novú politickú generáciu, nového politického lídra, ktorý by plnil rolu, ako ju svojho času po roku 1998 plnili Dzurinda s Miklošom. Nehovorím, že tí dvaja boli stelesnenie štátnickosti, vieme, aké korupčné kauzy sa diali za ich vlády, ale v tom čase urobili to, čo krajina potrebovala. Zakotvenie v NATO, v EÚ, a potrebovala, aby platili základné pravidlá. Sami ich porušili tým, že vytvorili korupčný model, ktorý sa prevalil v roku 2010. Garnitúra, ktorá prišla po roku 2020, predviedla Slovensku absolútnu neschopnosť. Ľudia dva roky sledujú cirkus, ktorý veľmi výstižne opísal Silvester Lavrík: sedíme v cirkuse, šapitó na nás padá a oni nás zabávajú tým, že štyria klauni sa kopú do zadku. My v tejto situácii potrebujeme efektívnu, racionálnu, výkonnú vládu, ktorá robí potrebné, hoci aj nepopulárne veci a vždy to dokáže patrične zdôvodniť. Namiesto toho sledujeme nekonečné a nekončiace sa súboje o veciach, ktoré majú druhoradý význam a sú úplne zanedbateľné. Sledujeme človeka, ktorý je taký upchatý sám sebou, že nie je schopný vnímať žiadne nadosobné veci inak ako cez svoju vlastnú osobu, človeka, ktorý je sociálny a geopolitický autista, človeka, ktorý je v područí Pčolinského kliky a len pozerá, čo by zobchodoval a za koľko, a osobu, ktorá radšej zlikvidovala stranu, ak by nemala byť predsedníčka. Toto je hlavný politický výkon týchto štyroch ľudí v situácii, keď sú ľudia zneistení, ohrození a majú pochopiteľné a racionálne obavy o svoju budúcnosť. Namiesto skutočných riešení sa im od večera do rána neustále ponúka politický cirkus. Ako sa toto môže skončiť? Ak nepríde niekto mimo tohto zoskupenia a neponúkne Slovensku politickú nádej, tak sa to skončí výsledkom ako v roku 2012, keď mal Robert Fico sám 83 poslancov v parlamente.

Smer teraz v prieskumoch stúpa, ale objem voličov strán, ktoré majú bližšie k autokratizácii, je približne rovnaký, ako bol vo voľbách. Môže niekto, kto volil Igora Matoviča, zrazu voliť Hlas?
Môže. Viem si to pokojne predstaviť. Na Slovensku už dávno nie sme v situácii, keď si ľudia vybrali politickú stranu, pretože reprezentovala niečo, čomu oni verili, čo považovali za správne, a počas štyroch rokov držali svoju preferenciu. Posledné voľby na Slovensku prebiehajú tak, akoby ľudia do poslednej chvíle čakali, komu by to preboha mohli hodiť. Rozhodujú sa z plytkých a emocionálnych dôvodov a s racionálnym správaním to nemá nič spoločné. Inak si nedokážem vysvetliť slávne Matovičovo víťazstvo. Pár týždňov pred tým, ako dostal 25 percent hlasov, boli obavy, či sa vôbec dostane do parlamentu. Tu sa rozhodujú voľby v posledných dňoch pred voľbami a na základe okolností, ktoré sú absolútne druhoradé a nepodstatné. Za 30 rokov sme nevychovali občana, ktorý rozhoduje racionálne a zodpovedne. Vychovali sme emocionálne labilnú bytosť, ktorá hádže lístok do urny podľa toho, kto jej aké video ukáže.

Predstavitelia koalície sa hnevajú na to, keď sa hovorí, že Pellegrini je prijateľnejší ako Fico. Je prijateľnejší?
Nemáte to prijateľnejší v úvodzovkách? Samozrejme, je rozdiel medzi Pellegrinim a Ficom, ako bol rozdiel medzi Gašparovičom a Mečiarom. Mečiar bol tvorca systému, Gašparovič beneficient. Fico bol tvorca systému, Pellegrini beneficient. Nielen v tom zmysle, že bral každú funkciu, ktorá bola voľná, až po funkciu premiéra, ale aj v tom zmysle, ako hovoria svedectvá známych svedkov, že Pelle ďakuje. Neviem si predstaviť, že by pri tom rozsahu korupčných aktivít, akých sme svedkami a aké sa rozkrývajú, tam bol jeden, ktorý je krištáľovo čistý a nedotknutý. Ak by aj chcel byť, tak by mu to ostatní nedovolili, pretože by ich to ohrozovalo. Vedeli by, že naňho nič nie je a nemajú ho pod kontrolou. Som si istý, že tak ako majú svoje spisy na každého, tak majú aj na Pellegriniho, a ak má niekto perfektné informácie, čo všetko Pellegrini tam alebo hentam urobil, tak sú to Robert Kaliňák a Robert Fico.

Keď bude po voľbách situácia, že bez Pellegriniho sa nebude dať vládnuť, tak poviete, aby s ním nikto nešiel do vlády?
Mám pocit, že pred voľbami sú reči a po voľbách je realita. Samozrejme, že ak by teraz niekto povedal, že v Pellegrinim nevidí problém, tak všetci, ktorí vedia, čo je za Pellegrinim, to budú pripomínať. Spomeňte si na rok 2016. Koľkí z vlády povedali, že v živote s Ficom nie, a potom sa tam „nasáčkovali“ a povedali, že iná možnosť nie je, urobili sme to pre spásu krajiny. To sa tak vždy deje.

Podľa vás to je nesprávny prístup? Čo ak bude možnosť Hlas, Smer, Republika alebo Hlas, PS, SaS a neviemkto ešte všetko?
Samozrejme, musíme byť politickí realisti, aj keď to odsudzujeme, nesúhlasíme s tým a želáme si, aby sme na to zabudli. Politika menšieho zla je niekedy najreálnejšia politika. Ak si jednoducho máme vybrať medzi Mečiarom a Gašparovičom, tak si vyberieme Gašparoviča. Ak si budeme musieť vybrať medzi Pellegrinim a Ficom, tak si vyberieme Pellegriniho.

Kolegyňa Mária Benedikovičová pripravuje článok o financovaní Hlasu. Neviem, či ste videli video z tlačovej besedy, kde sa ho na to pýtala. Prečo bol taký nervózny?
Áno. Mám taký pocit, že v Hlase sú veľmi nervózni z toho, ako sa vyvíjajú preferencie. Nečakali, že Robert Fico sa vráti v plnej sláve na bielom koni. Je to pre nich obrovský šok a nestrávili to. Všetko, čo vnímajú ako ďalšie ohrozenie, prípadne zníženie dôveryhodnosti, berú veľmi citlivo. Sledovať Pellegriniho, ako strácal sebakontrolu, bolo veľmi poučné.

O dva týždne to budú štyri roky, odkedy zavraždili Jána Kuciaka. Napriek znechuteniu, v ktorom teraz sme vinou Matoviča alebo pandémie, kto by vtedy veril, že toľko vplyvných osôb bude vyšetrovaných, súdených? Nie je to obrovský posun v spoločnosti?
Posun to je, len rád by som upozornil na jednu vec. Roky 2018 až 2020 boli poznamenané étosom toho, čo sa stalo Jánovi a Martine. Všetci sme vedeli, že tu treba zmeniť pomery v zmysle, aby sme si boli pred zákonom všetci rovní, aby nikomu neprešli ťažké zločiny a, nedajboh, vražda. Vlna slušného Slovenska bola dominantná. Len od marca 2020 tu máme pandémiu, ktorá zmenila očakávanie, naliehanie a pocit toho, čo je v krajine potrebné. Niektorí si ten pocit uchovali, ale už to nie je pocit, s ktorým by ľudia vstávali a líhali, že spravodlivosť nadovšetko. Teraz je nadovšetko, aby veci fungovali, aby ľudia neumierali, aby zdravotníctvo neskolabovalo, aby sa prijal odškodňovací zákon, ceny energií nerástli do neba. Jednoducho praktické chlebové problémy. V týchto problémoch táto vláda totálne sklamala a zlyhala.

Súčasťou zmeny v otázke fungovania spravodlivosti bola aj voľba nového generálneho prokurátora. Vy ste ako zástupca prezidentky sedeli v parlamente na ústavnoprávnom výbore, keď sa vypočúvali jednotliví kandidáti. Po vypočúvaní ste povedali: „Všetci kandidáti spĺňajú základné predpoklady na to, aby boli neporovnateľne lepšími generálnymi prokurátormi ako tí, ktorí tam boli teraz.“ Podarilo sa to?
Jedna vec sú predpoklady, druhá vec je skutočnosť. Poviem to na inom príklade. Keď bol Karol Mitrík zvolený za šéfa Najvyššieho kontrolného úradu, napísal som možno tri alebo štyri komentáre, ako s tým hlboko nesúhlasím. Bol blízkym človekom Mikuláša Dzurindu v čase, keď sa diali korupčné veci, vystupoval ako nie práve dôveryhodný svedok v korupčnom prípade pána Čuňa, ani vek ho už neodporúčal na takú funkciu. Všetky predpoklady boli, že bude robiť svoju funkciu poplatne tomu, kto ho do nej nominoval. Aký je výsledok? Karol Mitrík robí spolu s podpredsedom Ľubomírom Andrassym skvelú, vynikajúcu prácu. Keby sme mali všetky kontrolné orgány na takej úrovni, tak si môžeme blahoželať. Maroš Žilinka a všetci ďalší kandidáti prežili obdobie Trnku, Kováčika, Čižnára tak, že sa nediskvalifikovali. Dalo sa ich považovať za ľudí, ktorí prešli týmto obdobím ako-tak so cťou. Len jedna vec sú predpoklady a druhá realita. To, čo sa stalo z pána Žilinku, to som nečakal ani v najhoršom sne.

Myslíte si, že sa tomu nedalo zabrániť?
Vždy sa dá urobiť niečo viac, ale silne o tom pochybujem. On mal aj niektoré predpoklady, ktoré ho na tú funkciu priam kvalifikovali. Často sa oháňal tým, že urobil prvé vážne stíhanie v prípade Mariana Kočnera. Všetci vieme, že bol medzi tými, ktorí mali na svoju prácu doplatiť atentátom. Je to veľmi zložité. Niekedy sa hovorí, že moc mení ľudí, ale ja si skôr myslím, že moc umožňuje ľuďom, aby sa prejavili takí, akí v skutočnosti sú. Pán Žilinka do chvíle, kým nebol zvolený a nedostal dekrét od pani prezidentky, predvádzal jednu svoju podobu a vo chvíli, keď ho dostal, predvádzal úplne inú.

Tesne pred vymenovaním vyšiel najavo Žilinkov vzťah s Michalom Gučíkom, na čo ste sa ho aj pýtali počas vypočúvania. Zároveň Ondrej Dostál pár hodín pred odovzdaním dekrétu upozornil, že Žilinka klamal, keď hovoril, že Gučík sa neangažoval v jeho zvolení. Ukázalo sa totiž, že Gučík loboval za Žilinku priamo u Richarda Sulíka. Zuzana Čaputová povedala, že jeho vymenovanie už nemohla zastaviť, lebo toto ako dôvod nevymenovania by neustálo na Ústavnom súde. Aj vy si to myslíte?
Je to tak. Nie sme v ústavne panenskej situácii. Vieme, ako dopadol spor Gašparovič – Čentéš. Prezident nemusí kandidáta na generálneho prokurátora vymenovať, ale musí mať presvedčivé argumenty, že je silný dôvod sa domnievať, že nebude vykonávať svoju funkciu v duchu ústavy a zákonov. V prípade pána Čentéša Ústavný súd povedal, že také dôvody pán Gašparovič nepredložil. Aj ja si myslím, že by bolo veľmi odvážne očakávať od Ústavného súdu, že na základe lži pána Žilinku v jednej veci musíme prijať postoj, že nie je spôsobilý na výkon tejto funkcie. Ústavne by to bolo veľmi ťažko zvládnuteľné. Navyše nezabúdajme, že Žilinka dostal 123 hlasov. Prezidentka by šla proti superústavnej väčšine parlamentu.

Teraz sa hovorí hlavne o tom, ako Žilinka využíva paragraf 363, alebo o jeho ceste do Ruska. Prekvapivé bolo už to, ako sa zachoval vlani v kauze únosu Vietnamca. Nielenže ušiel pred novinármi, ale aj to, čo o tom hovoril, a ako spochybňoval, že tu vôbec nejaký únos bol. Ako ste to vnímali?
Obaja sme sa tomu venovali a vieme, aký je skutkový stav veci. Je to kauza, v ktorej sú Robert Kaliňák a Robert Fico namočení tak evidentne ako v máloktorej inej. Robert Fico mal poradcu pre zahraničné styky, istého Quang Le Honga, ktorý celú návštevu vybavoval. Vlastne bol spojkou medzi vietnamskou komunistickou vládou a slovenskou demokratickou vládou Roberta Fica. Ten človek ovplyvňoval to, ako sa v tejto veci Slovensko ako štát zachová. Fico ho navrhoval za slovenského veľvyslanca vo Vietname, z čoho je jasné, že mal k tomuto človeku, ktorý bol zjavne agent zahraničného štátu, veľmi blízko. Robert Kaliňák urobil všetko zo svojej pozície pre to, aby to Vietnamcom klaplo. Urobil aj nemožné.

Išlo o fingovanú návštevu, nemala žiadny zmysel.

Presne. Keď si spomeniem na to, že vietnamský minister vnútra letel z Vietnamu do Paríža, z Paríža do Prahy, z Prahy do Bratislavy, 47 minút obedoval s Kaliňákom a potom letel do Moskvy a do Vietnamu. Kvôli 47 minútam nezáväzného pokecu s Robertom Kaliňákom! Mali prípitok, polievku, hlavný chod a odchod. Kvôli čomu si dal ten človek takú námahu?
Toto je nám zrejmé, ale prečo to Žilinka odignoroval? Myslíte si, že mu len dali zlé podklady, alebo je za tým niečo viac? Vieme, ako sa o ňom v Threeme vyjadrovali Kočner s Bödörom – ako o niekom, komu Kaliňák ponúkal funkciu špeciálneho prokurátora. On to však poprel a citoval iné rozhovory, kde naňho zase nadávali.

Pobavili ste ma tým, že dostal zlé podklady. Viem, že musíte brať to úvahy všetky možnosti, ale prepáčte, naozaj, keď je niečo taký závažný prípad, na ktorom stojí a padá niečia kariéra, tak sa nemôže spoliehať na to, aké dostane podklady. O tom, že pán Žilinka presne vedel, o čo v kauze ide, svedčí celé jeho správanie. Veď to bol panický útek pred novinármi, panický strach odpovedať na otázky a naozaj sa dopustil aj toho, že vo vyjadreniach priamo, vedome, otvorene klamal. Inak nemohol obhájiť svoju pozíciu. Že toto prešlo, je z môjho hľadiska dôkaz, že na Slovensku nevieme rozlišovať dôležité veci od nepodstatných prkotín. Aj jednému, aj druhému pripisujeme približne rovnakú váhu. O kauze Vietnamec mala byť vážna niekoľkotýždňová, mesačná debata. O tom, či môže človek, ktorý toto zakrýva, zostať vo funkcii generálneho prokurátora. My sme mu odtolerovali niečo, čo je netolerovateľné. Prehliadanie podstatných vecí a súvislostí je pre slovenskú politiku a verejný život úplná katastrofa. Mali ste v štúdiu nového šéfa NAKA pána Daňka. Ak sú veci, ktoré povedal, pravdivé, tak je evidentné, že krajský prokurátor v Bratislave nerobí svoju funkciu podľa zákona. Ak má pán Daňko pravdu, tak pán Kandera v jednom prípade považuje istý procesný postup za správny, prijateľný a normálny, ale v inom prípade Vladimíra Pčolinského za absolútne neprijateľný a za dôvod, aby sa použil paragraf 363. Toto sú veci, ktoré sú dôležité a pri ktorých by sme sa my novinári a verejnosť mali pýtať: Tak ako to vlastne je? Má pravdu pán Daňko alebo pán Kandera? Ale my sa nepýtame.

Hneď po rozhovore sme poslali otázky pánovi Kanderovi, ale odkázal, že sa už k tomu nebude vyjadrovať.
Keby sme fungovali podľa normálnych princípov zdravého sedliackeho rozumu, tak mu to neprejde. Jeho psia povinnosť je vysvetliť, prečo pri vyšetrovaní vraždy pána Valka to bolo v poriadku a pri vyšetrovaní pána Pčolinského nebolo. Arogantná odpoveď „ja už sa k tomu nebudem vyjadrovať“ je presne to, čo robili Trnka, Tichý, Kováčik. A sme tam, kde sme boli. No to nie je len ich arogancia, ale aj naša neschopnosť odlíšiť kľúčové záležitosti. Po rozhovore pána Daňka tu mala byť iná debata na úplne iné témy a nie diskusia o tom, na ktorom počítači vznikol prejav pani prezidentky.

Robert Fico si pýta post riaditeľa NKÚ. Je taký zvyk, že tento post patrí opozícii. Juraj Šeliga už na to reagoval, že opozícia je aj PS, KDH, Spolu či Aliancia. Patrí tento post Ficovi? A dá sa mu po všetkých tých obvineniach jeho ľudí z korupcie zveriť post šéfa NKÚ?
To delenie náš – váš, keď ide o nezávislé kontrolné orgány, je úplne scestné. Tam nemá byť rozhodujúce hľadisko náš – váš, ale kto je ten človek, čo je za ním a či má predpoklady, že funkciu bude robiť ako dobrý verejný funkcionár. Robert Fico navyše tento princíp využíval tak, že vymenoval toho, kto sa mu z opozície zdal najprijateľnejší. Aj koalícia by mohla spraviť to, že si vyberie niekoho, kto mal vzdialenú väzbu na bývalú vládu alebo na Smer či Hlas, a vymenuje ho. A bude tvrdiť, že vymenovali sme vášho kandidáta. A keď nie je váš, tak to je váš problém, lebo nám to pripadá tak, že je. Sú to trápne politické hry.

Čo pozitívne sa tento týždeň stalo a možno sme si to nevšimli?
Všimli sme si to a to je na tom pozitívne. Z funkcie odišla šéfka ŠÚKL. Kto bol pred ňou šéfom? A kto bude po nej? Pani Baťová ukázala, ako by táto spoločnosť mohla vyzerať, keby sa do zodpovedných funkcií dostali ľudia, ktorí berú svoje postavenie vážne. Že ich nevystraší niekto, kto robí bu-bu-bu, lebo je premiér, robí nezmysly a všetci ostatní mu to tolerujú. Bola predstaviteľkou novej generácie, nového typu verejného funkcionára. V inkriminovanom čase sa postavila na odpor a všetkým ukázala, že ten, kto by tu chcel zaviesť autoritatívny režim v situácii, keby sa všetci správali ako pani Baťová, tak by skôr či neskôr narazil na hubu, lebo by mu to neprešlo, lebo by musel dostať pod kontrolu iks verejných inštitúcií. Pani Baťová je príklad, ako sa má človek vo funkcii správať. To, že si to celá verejnosť všimla, boli o tom články, všetci to zaznamenali, je dôvod na radosť. Konečne si niekto robil svoju robotu tak, ako si ju robiť má.

Marián Leško
Novinár, spisovateľ. Narodil sa v Ostrovanoch, pred rokom 1989 písal do týždenníka Nové slovo, potom prešiel do Pravdy a nasledovalo dlhoročné pôsobenie v denníku SME, počas ktorého vznikla aj jeho najznámejšia kniha Mečiar a mečiarizmus. Dlhé roky je aj súčasťou televízneho programu Sedem, v ktorom glosuje politiku a dianie. Pracoval aj v týždenníku Trend a v Nadácii Zastavme korupciu, po víťazstve Zuzany Čaputovej sa stal jej poradcom pre vnútornú politiku. V Prezidentskom paláci skončil na jeseň 2021, od februára 2022 bude písať a komentovať pre Denník N.

zdroj:  https://dennikn.sk/2707067/marian-lesko-to-co-sa-stalo-zo-zilinku-som-necakal-ani-v-najhorsom-sne/
autor: Monika Tódová